babun a ine

Nech si čo chce kto chce rozpráva, ale ja považujem za prapríčinu všetkých chorôb stres, a nikto ma nepresvedčí o opaku.

Taký stres, lebo ja som magor, a veľmi poctivá a zodpovedná, ani kradnúť som sa nenaučila, ani cudzie veci a ani cudzie slová, a tento môj neduh ma raz doviedol do nemocnice.

Bolo to zvláštne oddelenie, v nemocnici so všeobecným názvom, a ja som sa tam dostala po tom, ako mi zlyhávali orgány, mala som 40 ky horúčky, a zo všeobecného zdravotníckeho hľadiska som bola úplná záhada...
Spala som a vláčila som sa po všetkých vyšetreniach, chirurg, spala som, neurológ,spala som, patológ, spala som, internista, reumatológ, gastro...nikde nič, brali mi krv furt, a potom skonštatovali, že som chudokrvná :))))

Na infekčnom, lebo sa mi okolo kĺbov robili strašné, časom priam fialové hrče, bolelo to ako prasa, skonštatovali, že by to mohla byť prechodená borelióza, na pľúcnom som dúchala do nejakého prístrojčoka, a milý ujo doktor sa potešil, lebo som dúchala veľmi zdravo, a zaujúkal, konečne nejaký nefajčiar, a mne bolo smiešno, lebo som fajčila ako turek, krabičku Milde Sorte denne :)))) Ale v nemocnici nie, to je zaujímavé, tam ma to nebavilo, lebo som spala:))))

Na izbe so mnou bolo ďalších pár ľudí, a keď som sa po týždni dospala, tak sme pokeciavali....
Jedna mladá zdravotná sestrička, taký ten typ, čo si zbožne želáme, pri svojom bôľnom lôžku, ak sa dostaneme do nemocnice, ona rozprávala, ako sa išla zodrať, aby nikoho nič nebolelo, dobre každému bolo, príbuzných naháňala, časopisky podsúvala a začalo ju bolieť hrdlo, a zase, a vraj angína a antibiotiká a zase, zápaly, a znovu, bolesti chrbtice, niekedy vraj strašné, ale ona slúžila, čestne svojmu povolaniu a človeku odkázanému, až sa prepracovala k hnisavým ložiskám, ....operácie, a znovu ložisko, diery tam a hentam....a žiadna medicínsky uznateľná diagnóza

A pani učiteľka, za svojich žiačikov by život položila, v malej vieske chodila po večeroch po rodinách, malé konzultácie s rodičmi, bezplatné doučovanie, výroba pomôcok, doma v kuchyni, a pani učiteľka, skončila ako ementál, rezali jej hnisavé ložiská po celom tele, a bola na vozíčku a strašne bola stále pozitívna, a strašne pekný smiech mala, a nič nezaberalo, na to tvorenie tých ložisiek....

A bábovkovo milá babička, sťa od Božky Nemcovej, mala 14 vnúčat, a mala tiež čudnú diagnózu, teda niečo ako lotéria, vyzeralo to na mozgovú porážku, ale nebolo to celkom ono, potom niečo neurologické, ale to tiež nebolo ono, a za celý ten mesiac, čo som tam ležala, sa na ňu neprišlo pozrieť ani jedno, z tých 14, babičkou odkojených, odbuchtovaných, odofukovaných vnúčat,....

Len raz prišiel ktorýsi jej syn, aj s manželkou a bonboniérou, a čosi si šuškali, my sme nepočuli, ale počula Boženka...

Boženka bola matka matiek, nastrojená domácnosť, vymydlené deti, sýty manžel a obrovské hospodárstvo, skleníky, prasatá.....a Boženka trpela prazvláštnou paralýzou, boli dni, keď sa nevedela pohnúť, a boli dni keď sa okamžite zdvihla a začala sa baliť, že ide domov, v čom jej personál zabránil, lebo veď prepúšťacie správy, pán primár, a tak, ale vždy to skončilo tak, že sa Boženka zase zosypala a nechala sa pokorne uložiť do postieľky nemocničnej....a nič jej diagnosticky nebolo, teda nevedeli čo jej je, ani psychiater nepomohol,  Boženka proste ak mala paralýzu, nereagovala na šteklenie po chodidlách, pichanie ihličkami, na nič, nebola, necítila, nehovorila, nejedla, nevylučovala....Ale raz, čas od času sa postavila a odchádzala, úplne zdravá.....

Tak Boženka počula, čo šušká syn našej babičky, a zrazu sa postavila a zakričala a von, okamžite von, a vystrnadila babičkinho syna aj s bonboniérou tak razantne, že sa rozsypala po nemocničnej chodbe.....A potom Boženka opäť bola paralyzovaná....

Po mesiaci ma prepustili, brala som ascorutin a spala som, lebo som absolvovala všetky vyšetrenia, okrem pediatrického a veterinárneho, a aj tá patológia ma našťastie obišla, a všetko bolo v norme, a nevedeli čo so mnou, tak ma prepustili, so záhadnou diagnózou, syndróm chronickej únavy neznámeho pôvodu, fakt, nekecám, ale už som nemala horúčky, celkom mi bolo dobre, hrče mi takmer zmizli a keďže stále žijem, asi tá diagnóza sedela ako riť na šerbel :))))))

Preto viem, že stres, prílišná angažovanosť, dôslednosť, nástojenie na veciach, čo majú byť podľa nejakých pravidiel, môže vyvolať aj stavy, kedy sa naše telo prísne rozhodne, že nám dá prvú výstrahu......Ale naše telo je strašne zlomyseľný humorista, a tú výstrahu nepodá takpovediac polopate, ale hrá sa s nami, a pichá hentam, bolí hentam, ale princíp je rovnaký, naše telo nám hovorí - uber ty magor, lebo bude horšie, a v túto chvíľu by sme ho mali okamžite poslúchnuť.....

Ani pravidelné prechádzky a konzumácia strúhanej mrkvičky nám nepomôže, ak sa nenaučíme mať niektoré veci na háku, teda nieže niektoré, ale skoro všetky :))))))

Keďže by som nerada skončila v tej prapodivnej nemocnici opäť, tak sa snažím moderne pristupovať k akejkoľvek metóde, odbúravania stresu. Už viem, že nákupy ma nebavia, ale ak spozorujem, že sa sýkorky hromadia na našom krmítku, tak si uvarím kávu a pozerám sa, už viem, že nedobehnem nič, čo som zameškala vo výchove, a tak sa stretnem so svojim dietkom a už takmer od neho nič neočakávam, a čím menej očakávam, a stresujem, tým viac sa mi dostáva prekvapivých lahôdok materských ....
Už viem, že mám za manžela prepracovaného bohéma, ktorý myslí tak prapodivne, že sa už ani nepokúšam, to myslenie racionálne pochopiť, proste to zoberiem tak, ako sa mi ponúka a tiež sa mi dostáva prekvapivých príjemností, lebo čím menej riešim myšlienkové pochody babúna, tým viac sa ja cudzinec, na jeho bojovom poli, k nemu približujem...

A niekedy dochádza ku generačným stretom, a ja stojím uprostred kuchyne, kde prúdia kriky môjho muža bohéma, a môjho syna utiahnutého intelektuála, a napriek tomu, že rodina je rodina, a spolu by sa mali riešiť problémy, z očí do očí, tak opäť rúcam klasické postupy a všetko to rozoženiem do svojich izieb, a tak sa i stane, nakoniec ešte na mňa pozerá miláčik, náš pes, celkom presne nevediac, kam má zmiznúť on, ale nakoniec sa dohodneme, a uloží sa mi, ako teraz, pod stôl, cez moje kožušinové papuče, a zohrievajúc ma, spolu si píšeme s celou rodinou:)))))

Juniorovi napíšem cez skype o poschodie vyššie jeho bojové úlohy na zajtra a aj to, prečo mám nervy, lebo dane, a DPh a tak, a on mi odpíše prepáč mamka, a v tichu, o ktoré ho písomne žiadam, vynesie kôš, vyvesí prádlo a očistí cibuľu, kým ja účtujem stravné lístky a fakt zajtra dovezie babičku a aj kávu jej uvarí....

Babúnovi napíšem bojové úlohy, na zajtra, a kvôli čomu čo chcem, a sklad, že ak neurobíme v priebehu 2 dní sklad, tak bude zle, a kam treba zavolať a prečo, a čo a čo....a babún to urobí a ešte ráno, keďže je jediný ranný vták v našej rodine, upečie bábovku:)))))

A viem, že zajtra to tak bude, a bude kľud a ticho, a vypijeme si spolu kávu, a jeden aj druhý, mi navyše urobia ešte nejakú pozornôstku, ako bónus, ako dôsledok výčitiek svedomia, lebo som im to obom pekne napísala a vôbec som nekričala :))

Takže osobne už kašlem na to, ako by to malo byť, pekne si so svojou rodinou popíšem, veci sa uladia, vyjasnia sa zákulisné rodinné temnoty, emócie sa pekne rozložia, a nakoniec mám nirvánu, a nehrozí, že opäť skončím na onom oddelení...

Tak ako včera, sme si popísali, objasnili a dneska sme česali psa. My musíme česať nášho rozmaznaného miláčika všetci traja :))))  Jeden ho drží za chvost, druhý mu drží v nedosahovej vzdialenosti pred nosom klobásu a tretí ako o dušu češe trímovacou kefou a musíme sa striedať, lebo česač je onedlho unavený a aj držač klobásy má dosť únikových manévrov :))))
Nakoniec sme skončili, okolo nás jemnej podsady toľko, ako v priemernej kolibe pri strihaní ovečiek, chlpatí sme boli všetci, navzájom sme sa popaberkovali, ako správni babúni a smiali sme sa, a dneska si už písať nič nebudeme :)))

Takže tak....Napriek tradíciám, čo fungovali dlhé roky, rodinne nemenno, teda pri večeri pokeciame o problémoch, navzájom sa povzbudíme a nejasnosti doladíme pri nedeľnom obede a hovädzej polievke, klepkajúc rezne, my sa teraz, v tejto čudnej dobe,  musíme takpovediac rozbehnúť, písomne sa zosústrediť, aby sme  tak príjemne dokázali rozbiť stres smiechom, pri infantilnej činnosti, ako je česanie psa...:)))))

Funguje to, a ja zatiaľ na oné oddelenie nesmerujem :))))