babun a ine

Vyskytla sa u mňa jedna známa, a po základných ceremoniáloch usádzacích, kávičkových a tak, sme hodili reč....

Dozvedela som sa, že ako sa máme dobre, s babúnom, že obaja máme živnosť, a sme pánmi svojich financií a času a s laškovným žmurknutím dodala, že mi to praje, ak sa dokážem živnostnícky ocitnúť na Maledivách, kedy sa mi zachce a štát mi môže tak nejako fúkať do zadku......Zľahka sa u mňa dvíhala nechuť, a dvihla sa do výšin veľkých, keď moja známa dodala skúsene, fundovane a informovane, lebo všetci to vedia, že veď vy živnostníci si viete do nákladov dať aj nedeľné rezne, služobné cesty do prímorského zahraničia a ešte aj zamestnáte celú rodinu...:))))))))

Tak neskutočne zúfalá neinformovanosť, o tom, ako a čo robíme, ma najprv dostala do kolien, a potom som skúšala vysvetľovať, a dopadla som katastrofálne....známu som polopresvedčila, ale zas, nie je možné, na kávičke pokeciavať s polovicou tohto štátu, čo má podobné predstavy o živnosti....

Tak som zabŕdla do svojej dávnej minulosti, keď som ako inžinierka nastúpila do podniku, so skvelým platom 1850 káčees, a najprv som bývala u rodičov...

Zdalo sa mi neskutočne výpalnícke, že chceli odo mňa až 400 korún mesačne, a tak mi moji rodičia, pokorne sa pred nimi skláňam, zaobstarali dvojgarzónku....

Nadšene som začala maľovať, natierať, tapetovať, zariaďovať a bolo mi jedno, že mám skriňu po babičke, a ešte dve, s nálepkou DKP, teda vyradený nábytok kancelársky, môj byt, moje sny, moja sloboda, môj celkom vlastný, ešte nepopísaný, ničím nepoškvrnený životný priestor.....

A začala som žiť v svojom byte ozaj búrlivo, žúry, kamaráti, nevedela som sa nasýtiť slobody, ale tak isto som sa nevedela vynačudovať....

Uvedomovala som si postupne, že zubná pasta nerastie v poháriku v kúpeľni, a že treba kupovať aj také veci, ako jar na riady, krém na topánky a špongie, a čuduj sa svete, aj soľ, múku a aj rascu.....

A nejako mi prestali stačiť tie moje financie, a strašne som sa čudovala, že aj účty treba platiť, a aj za také že odvoz smetí, a keď som sa dovynačudovala, tak som začala, robiť, okrem svojej bežnej, socialistickej práce, v socialistickom podniku, kde sa vyrábali maľovánky našej Hanky, len tak, neviem prečo, a netuším načo to komu bolo, fušky, lebo to bolo gro každej slušnej a schopnej povahy, čo chcela mať viac, ako sa kádrovo naznačovalo...

Tak som začala chodiť ako sprievodkyňa, a ako novicka, prischli mi Rusi, čo sa premávali po našej československej republike s pečaťou víťazov, vojny a aj ideológie, aj keď sme ich všetci, čo zažili 68 rok bytostne nenávideli, museli sme s nimi kreatívne vychádzať, bez ujmy na zdraví, a niekedy to bolo o držku....
A začala som aj prekladať, na starom písacom stroji, a bolo to fajn, lebo som za pár dní v rámci dovolenky, neplateného voľna, zarobila oveľa, oveľa viac, ako v socialistickom podniku, a aj to bolo tŕnikom v oku....

Spomínam si, ako sme sa hromadne začali búriť, lebo po istom čase, zákon prikazoval, zvýšenie platu, a tak sme my mladí nabehli na schôdzu, a vedeniu sme naznačovali, že porušujú zákon, aj naši SZM aktivisti sa zúčastnili, síce , úplne v zadu, aspoň spoluvytvárali dojem hrubej masy.....:))))

Lenže ja celkom vpredu, som trčala, a celkom jasne si spomínam, ako mi námestník, niečo neviemčo, a tak, my žijúci v socializme sme boli na neviemčo žvásty imúnni, lebo sme tým boli už materským mliekom zaočkovaní, a naučili sme sa nepočúvať, ale celkom presne som zaregistrovala, ako niečo neviemčo námestník poznamenal, smerom k mojej osôbke, že keby mi bolo tak finančne zle, kde by som zobrala na ten luxusný svetrík, čo mám na sebe, a niečo neviemčo sa stalo osobnou záležitosťou, a ešte mu na súhlas prikyvoval jeho druhý námestník, inak ocko hviezdy paneláku, ktorá je tiež hrozne nepríjemná :)))) Teda v paneláku....

Naučila som sa už vtedy, že ak chcem lepšie žiť, musím si nejaké veci odoprieť, hlavne čas, a veľa vecí si musím presadiť a nájsť si prácu, urobiť si dobré meno, nebáť sa byť svetríkovo neprijateľná, v rámci sveta niečo neviemčo ľudkov, a kúpiť si dobrý kufor, za vlastné, miesto niečo neviemčo, lebo to bolo dôležité, a odoprieť si kadečo, niečo neviemčo, aby som mala zaplatený byt, telefón, zubnú pastu....lebo tým som dospievala, nadobúdala som sebavedomie, a slobodnila som si, v rámci možností....

Už vtedy som si ozaj dôkladne rozmyslela, či sa poddám chrípke, alebo urobím ten preklad a pôjdem tlmočiť, a tak sa pre mňa pojem PN stal neviditeľným, nebol pre mňa dôležitým, nemohla som si to dovoliť, lebo som sľúbila a od toho, čo som sľúbila, závisel môj ďalší kiči svetrík, čo bol tŕňom v oku milovníkom Zoji Kosmodemjanskej, či tak....
Musela som si kúpiť dobré topánky, pohodlné oblečenie, budík a pod....aby som zvládla dobre zájazd...

Nikto mi to nekúpil, nikto mi nedal zoznam, čo si mám kúpiť a nikto nepovedal, že som tak úžasná, a mám dostať tú prácu, musela som sa o prácu ruvať sama, a ešte aj ustáť, svoje zlyhania, pokuty boli v Čedoku, dosť ničivé, hlavne, ak ste omylom, na Olšanoch v Prahe, odviedli masu ľudí, čo aj tak chceli len nakupovať, a boli víťazmi, a nesmelo sa im ublížiť, k bulharským partizánom a ak ste boli sebevrah in natúra, tak k anglickým letcom :)))))

A tak to je aj teraz, ak chcem fungovať, na rozdiel od toho, že príde za mnou vedúci, v mojej kancelárii, kde sedím pri počítači, a povie mi, urob toto a toto, v rámci živnosti je najprv vzduchoprázdno....

Najprv musím zohnať tú kanceláriu, a kúpiť stoličku, a počítač, a tlačiareň, a papiere, a kalkulačku......milión vecí, čo som vtedy, čo som zamlada považovala za úplne samozrejmé, a vôbec ma nenapadlo, že to treba kupovať....a aj tú prácu si musím vyhľadať, ona totiž za mnou sama nepríde, a musím byť lepšia, lacnejšia, profesionálnejšia, ako tí druhí, a musím byť sem tam pod cenou, a neustále mať v hlave kalkulačku, lebo neexistuje slušný spôsob, v tomto štáte, ako si urobiť finančnú rezervu.....

Moja známa bola prekvapená, že ak vyhodím faktúru, tak musím z nej zaplatiť DPH, a to NIKDY nemusí byť preplatená, a ja som jej povedala, že proste musíme kalkulovať s neplatičmi, lebo môj šéf, tento štát, necíti potrebu, a to teda ide proti vlastným záujmom, zabezpečiť, aby mi v rámci nejakých zákonov, boli faktúry uhrádzané vtedy, kedy majú byť uhradené, a platobná neschopnosť je šialený kolotoč, lebo ak mne nezaplatia, nezaplatím ja tebe, a potom si musím na sekeru zobrať materiál, lebo mi nezaplatili, a urobiť prácu, čo tiež nemusí byť zaplatená, a tak mám dve sekery, DPH, dodávateľov a obchod s materiálom, čo mi na sekeru už nič nedá a ja tým pádom nemôžem robiť, a ak nerobím, nemám:

Z čoho platiť odvody....
Z čoho platiť DPH....
Z čoho platiť dane....

To, že nemám z čoho žiť, je len taká bezvýznamná maličkosť....a dovolenky a pod, tak to je už celkom mimo tohto sveta

A moja známa sa ma spýtala, no dobre, chápem, ale keby si si chcela dať ozaj do nákladov dovolenku, tak ako by si to urobila?
Ja som jej povedala nijako, lebo by som musela mať objednávku, alebo zmluvu o vykonaní práce, a pádny dôvod, prečo to idem robiť na Maledivy, a na Maledivách nemôžem robiť to, čo robím, lebo tam nefungujú naše normy, zákony, neplatia tam naše oprávnenia a osvedčenia........môžem si dať kľudne aj rezne, aj Maledivy do nákladov, ak som samovražedný typ a daňový úrad moju diagnózu uzná ako oprávnený dôvod výdavkov, čo sú tak absurdné, že to nikto, čo svoju prácu robí korektne, neurobí, to nejde, to sa nedá......to nikto z nás, drobných živnostníkov neurobí....

Potom sa ma moja známa spýtala, ale veď platíte večne menšie odvody ako my zamestnanci, a ja som jej povedala, a čuduješ sa?  Po tom, čo sme sa rozprávali, ja musím platiť DPH, naftu, kancelársky papier, poistky, musím si hradiť aktualizáciu papierov, chodiť na kurzy a to je strašne drahé, kupovať si materiál a platiť si platné certifikáty, kalibrácie.....a z 10 faktúr mám načas preplatené 4 ale z 10 tich musím platiť DPH....tak si to vypočítaj, ak mi platia ako platia, tak tie 4 faktúry vykryjú čo?  No katastrofa....

Ak by môj šéf, teda tento štát,  v skutočnosti vedel, s čím sa musím potýkať, a ozaj mu išlo o moje blaho, tak by sa vykašľal na neustále zmeny zákonov účtovných a iných, veď teraz napríklad, všetko bola prevádzková réžia, ale vymysleli si niečo iné....

A tak miesto toho, aby sme v skutočnosti robili, maturujeme nad účtovníctvom opäť, lebo to je choré, aby sa každý mesiac, polrok, rok, menili zákony, tak, aby to bolo ešte neprehľadnejšie a komplikovanejšie, ale zároveň pokutovateľnejšie, a tuším len o to ide môjmu šéfovi, tomuto štátu, sekať mi pokuty, za hlúposti, miesto toho, aby ma nechal zvyšovať produkciu svojej práce.....

A moja známa povedala, a čo dôchodok? A ja som sa udivene pýtala, aký dôchodok, a bola som mojou známou nasmerovaná, že už som vo veku, kedy by som na také mala pomýšľať, a ja som sa počudovala, lebo som na také ani náhodou nepomyslela....

Povedala som niečo v tom zmysle, že ozaj neviem, prečo spomína dôchodok, lebo ja ani netuším aký mám nárok a koľko, a že sa určite nespolieham na svojho šéfa, tento štát, a ani neviem, kedy by som akože do tohto zaslúženého stavu mohla nastúpiť, a určite to nebude boh vie čo.....

Uvedomila som si v tú chvíľu, že som už ozaj stará, a že by som pomaly mohla, ale aj to, že sa mi nechce, že sa mi nepáči byť plienkovým odpadkom tohto štátu, čo síce pekne hovorí o senioroch, ale hovno pre nich robí, a že je asi nevyhnutné, aby som ešte nejaký časíčok urobila niečo sama pre seba....a ten švajčiarsky penzión, čo som minule videla, v nejakom dokumente, ma napĺňa nádejou, že aj na starobu sa dá žiť dôstojne.....

A tak ešte niekoľko rokov musím vydržať, udržať symetriu, vykašľať sa na Maledivy, kde sa mi aj tak nechce, a jachty, kde by som sa bála, že ma šľahne nejaké ráhno cez lebku, a zabudnem aj to, čo si v tej svojej starej lebke skúšam úporne udržať.....

Tak ako ma to kedysi naučil, môj slizký námestník, čo sa odbavoval na mojom ozaj peknom svetríku, tak aj teraz ma nebaví čokoľvek od kohokoľvek očakávať, a aj keď som mala mnoho snov, stále, už od socializmu podnikateľsky lustrovaná, viem, že kým mi ako tak bude fungovať mozog, vždy sa budem zakrývať len takou perinou, ktorú si dokážem ušiť, a výplň bude len taká, čo dokážem finančne nadúchať....neustále kalkulujúc s reálnym príjmom, ktorý je neustále oveľa nižší, než ten faktúrovaný,  - teda práca BOLA urobená načas, kvalitne a bez reklamácie......lebo ak niekto zaplatiť nechce, nedonútim ho, a môže mi ukazovať špatný prstíčok z okna svojho auta luxusného s dodatkom, že sa môžem ísť sťažovať na lampáreň....

A tak ma napadá film Pelíšky, lebo milujem české filmy, lebo som sa narodila v československu a tam aj zomriem, a scéna, kde sa obhájca režimu, pokúša obhájiť výdobytky socialistickej produkcie, a hostia si miešajú kávu plastovými lyžičkami, čo sa rozpúšťajú v horúcej tekutine, a Kodet preniesol geniálnu vetu:
Soudruzi z NDR udělali někde chybu.....

Myslím si, že mediálny, debilný, dehonestujúci hon na živnostníkov, je chyba, teda tej podstatnej, neskorumpovanej, bez zázemia prefíkaných právnikov a účtovníkov fungujúcej masy, čo ozaj pracuje, a už pomaly zhýňa na úbyte, ako by povedal klasik, a že je chyba, neustále porovnávať, výhody živnostníkov kontra platených dovoleniek a PN oddychov zamestnancov, je možno načase, aby sme si povedali, že sa obe skupiny, nemaledivo máme nahovno, a že soudruzi z NDR, niekde urobili chybu....