babun a ine

S mojou kamarátkou Renou sme sa stretli s jasným cieľom, ponadávať si tak z úprimného srdca na manželov, na nevďačné detiská, posťažovať sa na neradostnú podnikateľskú budúcnostnú víziu, a mihnúc sa srandovným politickým oným, v tomto štáte, sme sa chceli dopracovať k tomu, že sa zhodneme na tom, že kým je tatarák a tabletky na koksartrózu, tak sme nežili nadarmo :))))

Tak sme si švitorili niečo o tom, že zamestnať naše deti, aj s doktorskými titulmi a pod... je strašne ťažké, a že hádam najlepšie by bolo, keby sa naše deti povydávali, poženili, rozmnožili v rámci nejakej peknej vývojovej diagramky, teda kým sme to celé schopné uživiť, a keď nie, bolo by tak nebesky fajn, lebo sme dobré a láskavé, aby nás trafil šlak na vinobraní v Pezinku, takú peknú smrť sme si s Renou naplánovali.....

Nuž a čo teraz, povedala Rena, neposeriem sa, a nechcem sa už o nikoho starať a každého mám na háku, povedala hrdinsky Rena a zazvonil jej telefón....Rena do telefónu kvíkala niečo v tom zmysle, už sme sa dohodli, samozrejme že som nezabudla, hovorili sme o tom pred pol hodinou, je mi to jasné, zavolám, vybavím......

A ja som zasvätene drmolila a čo zase, umierame, umierame ? Lebo Rena je dcéra matky ovdovelej, čo má neustále potrebu, terorizovať svoju takmer dôchodcovskú dcéru náhlymi smrteľnými záchvatmi, a k Reninej matke už nie je ochotná prísť žiadna záchranná služba, v rámci 800 kilometrového diapazómu, a ak by sa skutočne s Reninou mamkou niečo stalo, tak jediná sanitka, čo hádam príde, je z Hornej Volty, prípadne zo švédska....

Moja ovdovelá mamka je len taký softík, oproti Reninej nočnej mory, teda v princípe je to v porovnaní s Reninou mamkou, veselá vdova, čo sem tam cíti potrebu, vychovávať svoju takmer penzijnú dcéru, ale to už je len sila zvyku :)))))

Tak sme si uvedomili, že sme zraniteľné kvôli tomu, že sme v dosahu, že už teraz neplatí, také, že mamka je 400 km ďaleko, a tak sa stretávame skromne počas sviatkov a pod, a úľavne ponechávame dedovizne bratovi, čo tam býva, lebo je to denervujúce, byť stále na dráte.....

Tak sme sa s Renou zhodli na tom, že moderné spôsoby komunikácie sú deštruktívne, ničivo smrteľné, a že opäť zanedbávame tradície, kedy jediným kontaktom so svetom, bol poštový kočiar, ktorý bol simultánne televíznymi novinami, kuriérnou službou, a že je na čase vrátiť sa k tradičným spôsobom komunikácie, čo boli jasné, krátke, vecné a strašne zriedkavé :)))))

Najprv sme zrušili internet a Rena povedala, že decká sa vrátia do knižníc, mamky vyhodia CD čka a budú čítať vlastným hlasom rozprávky, a tie posmelšie, si aj vlastné budú vymýšľať, a až nám zaľahlo v mozgoch, nad tou revolučnou myšlienkou.....
A potom sme zrušili mobily, GPS, s tým, že ak stačili pevné linky mnohé roky, a nikto netúžil kukať jak debil, na nejakú čiaročku počas šoférovania, infantilne  a teľaco končiac na hnojisku v miestnom JRD, miesto na výpadovke na Brno, tak túto inováciu iste privíta každý, papierovú mapu, alebo nedajboh, skoro dobrodružné riešenie, spomenúť si celkom manuálne mozgovo, ako sme chodili k babičke na embéčke stovke a ozaj tam trafiť....

Taká telefónna búdka bola strašne frekventovaným pôsobiskom, keby taká telefónna búdka vedela rozprávať, tak by sme asi rok nemuseli pozerať televízne seriály, kde tri detské psychologičky, sú natoľko trhnuté, že vyzerajú, ako keby tiež potrebovali pomoc odborníka, a len by sme počúvali o zháňaní materiálu, trápnych výhovorkách, harašivom randení, smutnom kreovaní našich smutných myšlienok, o rodení detí, a aj smrti, a v kľudných odpadkoch našich slúchadlových potrieb by sme našli námet na dva až tri realistické romány.....a zrušili sme aj tú, z prevádzkových dôvodov....

Potom sme sa zamysleli nad dymovými signálmi, a ja som povedala, to je celkom dobré riešenie, si predstav, že miesto dlhočizného info typu:
moja, včera ma nič nekvárilo a ozaj strašne dobré sú tie zľavy v lídli, a tak som zbehla na miletičku, a teda, už ozaj nevedia čo za tie vajcia pýtať, a vedela si že v tej búde, čo je tam to menu, Aladin sa to tuším volá, ale neviem, spýtam sa Kvetky, tak tam dávajú k mäsu, ryži, zemiakom aj dve volské oká, no šialené, že moja a tak som..........................................................a tie uteráky sú skvostné, čo si chcela.....
 
tak miesto toho zbytočného žvanenia

by sa dymovo objavilo info typu miletička -  uteráky.....A tu sa Rena zamyslela a povedala, že sme to technicky nedomysleli, lebo v takej Petržalke, ak by každý esemeskoval dymovo, tak by v tom nastal chaos, lebo na každom balkóne by každý komunikoval, a zmiešané dymové info by mohlo vyzerať mäso rozvod uterák mamička neľúbim hajzel a pod,. a z toho by sa ani vojnovo otrlí Navajovia nevysomárili, napriek svojmu jedinečnému  kódovaciemu jazyku....

Tak sme si povedali, že taký poštový holub, je tiež spôsob komunikácie, a je to ekologické a okrem nejakého toho zrna, to nevyžaduje žiadne energie, taký poštový holub donesie poštu kľudne aj pri výpadku energie, a nepotrebuje ani poštové smerovacie číslo....
Tu sme sa zamysleli a skonštatovali, že v časti obyvateľstva, veriaceho na to, že dedo mráz sa rve komínom, a po vypadnutí mliečneho zúbku, sa pod vankúšikom objaví nejaká decentná financia od vílovej zúbky, by sme sa stretli s pochopením, ale keby náš holúbok nedoniesol načas na daňový úrad nejaké daňové priznanie, tak by sme mali prúser, až by z nás lietalo perie.........
a pri pomyslení na úplne živočíšne reagujúcu časť obyvateľstva, veriaceho na to, že pečené holuby padajú do huby, by sa omylom mohol náš poštový holúbok, stať súčasťou bezzudnej hostiny, márne sa pred smrťou snažiac doručiť nedoplatok za elektrinu....

Rena sa zasnila a poznamenala, veď ozaj sa odpútavame od tradícií, a čo takto ujúkanie, z kopca na kopec, typu hééééj pod Roháčom žijem....a zaujalo ma to, až do chvíle, kým sa mi neobajvila pred očami 3D mapa riešeného územia a povedala som, je to diskriminácia, inak sa ujúka niekomu z Gerlachu a inak tým na rovine, kde môžu ujúkať tak akurát na nejakej regionálnej malebnej skládke, a Rena zarputilo nástojila, že to je jedno, lebo tí na Gerlachu aj tak budú mať expresný príplatok....

A čo takto normálna pošta, kvíkla som, list ,obálka, známka, a tu Rena poznamenala, nikto už nevie písať rukou, museli by sme zorganizovať celonárodné kaligrafické sympózium a pod dohľadom európskej únie zorganizovať rekvalifikáciu obyvateľstva s tématikou, ako správne oblizovať poštové známky, ale viem si predstaviť, že by sme na to dostali nejaké bubáky, povedala fundovane Rena, čím väčšia blbosť, tak tým sú v tom Bruseli nadšenejší a štedrejší...

Ale káble sa sťahujú zo vzduchu pod zem, povedala fundovane Rena, a ja som súhlasila a rozvinuli sme atraktívnu myšlienku, že by poštovú službu mohol v kľude zastať poštový krtko, lebo ak sa dá vycvičiť holub, a to v tom poletovaní je vystavený rôznym nástrahám, klimatickým neduhom a ožratým poľovníkom, a táto myšlienka sa nám zdala strašne atraktívna, lebo predstava, že by informácia typu dcéra moja, si strašná, resp. umieram, by bola doručená cca po 3 týždňoch, bola taká skoro nirvánoidná, ale Rena je povahou praktický ekonóm a povedala, to by bol šialený nával na marketing a reklamu.....

Si predstav, aké strašné peniaze by stála reklama, kde by sme tvrdili, že poštový krtko nám dodá do domácnosti to i ono a že je nevhodné, ho pri doručovateľskej aktivite ovaliť lopatou......A ešte by sa skorumpoval tunelujúc s  dážďovkami, dodala vizionársky Rena.....

A príjemný čašník doniesol celkom príjemný účet, lebo sme nekonzumovali, my sme tvorili komunikačnú budúcnosť tejto planéty, a v tú ranu mi začala pípať SMS, lebo som už asi tri hodiny nebola doma a aj Rene zazvonil mobil, a zase si s mamkou poumierala, a keď sme sa lúčili, tak som povedala, musíme tie veci zabiť, hľadiac na svoj mobil a rena súhlasila, ale ako a kedy, to je vec dôkladného prehodnotenia, a to budeme riešiť budúci týždeň.....máme strašnú chuť na tatarák :)))